Prosinec 2013

Človek mieni..

19. prosince 2013 v 15:47 | Nina |  Zo života
Začnem pekne po poriadku. Snáď sa po zámerne zdĺhavom objasňovaní aktuálnej situácie nakoniec dostanem k meritu veci.

V lete tohto roku som sa stala právoplatnou držiteľkou vodičského preukazu, vnímajúc túto malú kartičku ako bránu k novým možnostiam. Rodičia v nej pravdepodobne videli príležitosť spojiť príjemné s užitočným. Naša domácnosť už dlhú dobu pociťovala automobilový deficit. Jedna staršia dodávka, napriek svojím kvalitám a všeobecnej obľúbenosti medzi členmi rodiny, už predsa len nepostačovala.

Zrejme bude nevyhnutné zaobstarať si druhé auto.
Bod, v ktorom sme sa všetci zhodli. O druhu, dizajne a jazdných vlastnostiach mal každý z nás predsa len trochu rozdielne predstavy. Po krátkom čase sme si však spoločne vytýčili parametre, niečo ako záchytné body, ktorými sme sa ďalej riadili.

"Si začiatočníčka, lepší výhľad na vozovku poskytuje SUVčko. Ja by som aj tak nerád kupoval auto, v ktorom počas jazdy vlastne ležím."
"Pamätáš, ako sa nám zišiel pohon všetkých 4 kolies, keď sme zapadli cestou na lyžovačku?"
"Klimatizácia by bol veľký luxus? Niežeby mi na cestovanie nepostačovala naša pojazdná sauna, predsa len by som však prijala v novom aute o niečo väčší komfort."

Podobné dialógy boli u nás približne týždeň na dennom poriadku. Aby sme si však ujasnili isté fakty- pojem nové auto treba chápať v tak trochu prenesenom význame. Nové bolo pre nás.

Na základe starostlivého zvažovania padol jasný verdikt : "Nissan X-Trail". Autíčko malo približne 10 ročnú históriu, no ujednotili sme sa na tom, že vyzerá naozaj božsky. Jednoducho láska na prvý pohľad. Nikdy som nelipla na materiálnych veciach, preto sa mi ťažko vysvetľuje, akou cestou som svoj vzťah k tomuto autu nadobudla. Jasné však bolo, že sme si naozaj sadli.

Prvá jazda- výlet s rodinou do Čiech. Cestou som mala možnosť v spätných zrkadlách pozorovať svojich blízkych ako striedavo menia farbu, istý čas dokonca pripomínajúc taliansku trikolóru. Po úspešnom absolvovaní všemožných trás naprieč Českou republikou začal strach z rodičov opadávať. Nepasovala som sa do role bezchybnej šoférky, no spokojnosť na tvári otca mi dala znať, že sa naozaj zlepšujem.

V očiach sa mi musela zrkadliť nepopísateľná radosť vždy, keď mi naši s varovnými slovami podávali kľúče od auta.
"Jazdi opatrne, buď predvídavá a nikdy sa nespoliehaj na to, že máš prednosť alebo práve prechádzaš po hlavnej ceste. Vždy sa nájde nejaký magor, ktorý nerešpektuje značky."

Možno som si príliš cenila dôveru, ktorú do mňa vkladali. Možno šlo len o neskonalú radosť z autíčka...neviem. Jednoducho som sa naozaj snažila byť za každých okolností ostražitá.

Objavujúc čaro šoférovania, s každým zvládnutým kilometrom v sťažených podmienkach, moje pomyselné vodičské sebavedomie pomaly narastalo. Nikdy však nenarástlo do takej miery, aby som si dovolila predviesť podobný kúsok ako pani, ktorá nemilosrdne narušila jeden môj (takmer)pokojný návrat domov.

Krátko po Mikulášovi som sa do školy vybrala autom, že spravím nákupy vo veľkom. Už ráno som si sadala za volant s akýmsi nepríjemným pocitom, ktorého sa mi nepodarilo zbaviť po celé doobedie .

Vychádzala som práve na rýchlostnú cestu s predstavou, ako sa už o 5 minút budem doma tešiť z vianočných darčekov, ktoré mi dnes padli do oka. Čakala ma pomerne neprehľadná križovatka, na ktorej mi už niekoľkokrát nezostávalo nič iné, ako s hrôzou dupať na brzdu po tom, čo nejaký nezodpovedný šofér vychádzajúci z vedľajšej cesty nie len že nezastavil na STOPke, ale dokonca si veselo šliapol na plyn . Vždy som dávala pozor. Inak tomu nebolo ani tentokrát.
Hneď ako sa spoza kopčeka vyrútilo auto, prešla som nohou z plynu na brzdový pedál. Teraz za to ďakujem všetkým Svätým. Aj tak som však nezabránila zrážke.

Sled ďalších udalostí pre mňa doteraz zostáva záhadou. Pani v aute vychádzajúcom z vedľajšej cesty videla vraj aj mňa, aj STOPku, predsa len ďalej pokračovala v jazde (???).

Jazdný pruh sme mali "spoločný", preto skončila aj so svojím golfom u mňa, na mieste spolujazdca. Ranu som intenzívne cítila, počula a vlastne aj predpokladala. Vodič-profesionál by sa podobnej situácii určite vyhol. Možno som sa mala zachovať inak..

Ako v tranze som vytiahla kľúče zo zapaľovania a vystúpila z auta. Po pohľade na pravý bok nissanu ma oblial studený pot. Chvíľu som nevnímala.
Z tohto stavu ma prebral nástojčivý hlas sirény. Kamióny, pravdaže...Vycúvaním som im umožnila prejazd. Viem, autom sa bezprostredne po nehode nesmie manipulovať. Ja som však v tej chvíli nemala chuť riadiť premávku a upokojovať tureckých kamionistov až do príjazdu polície. Pri pohľade na naše autá bolo nad slnko jasné, ako k danej situácii prišlo a kto ju vlastne spôsobil.

Policajné hliadky, množstvo formulárov čakajúcich na vyplnenie a dve rozbité autá. Taká bola naša bilancia. Keď na miesto prišli po mojich málo vypovedajúcich telefonátoch rodičia, s nesmiernou radosťou sa rozbehli smerom ku mne. Bolo ak iste príjemné vidieť, že napriek tomu, v akom stave sú vozidlá, účastníci nehody sú viac-menej v poriadku. Aj keď pojem v poriadku bolo treba v prítomnom momente chápať značne relatívne. Vinníčka nehody sa priam biblickými gestami načahovala rukami k zatiahnutému nebu, jej plač vystriedal krik a my sme nadobudli vážne obavy. O chvíľu však konečne nastalo ticho.

Pani sa spočiatku odvolávala na svoje 40 ročné vodičské skúsenosti (?), tiež si vraj myslela, že značka Stoj, daj prednosť v jazde bude platiť "až tam niekde dole" a o minútu neskôr prisahala, že jej vo výhľade zavadzali nákladné autá.

S obdivom som sledovala rodičov, ako pokojne znášajú nepríjemnú situáciu a s dôchodkyňou sa snažia komunikovať diplomaticky.

Rada by som pokračovala v popise udalosti a jej ďalšieho vývoja, no aktuálne prežívané zúfalstvo mi v tom bráni.
Stačí snáď, ak na záver dodám, že pani si autíčko dala prednostne opraviť a už znovu veselo ohrozuje premávku.
Nám bola poisťovňou vyčíslená 30% finančná náhrada škody z celkovej sumy na faktúre zo servisu a otázne je, či táto reparácia bude vôbec niekedy uhradená .

Rezignovane počúvam vyhrážajúcu sa dôchodkyňu: "Len sa v tom ešte skúste rýpať slečinka! Zo zákona mi nevyplýva žiadna povinnosť doplatiť vám rozdiel škody! To že si platím najlacnejšie poistenie je moja vec a stíhať ma za to nemôžu. Tiež vás nemusí zaujímať, prečo mi nezobrali papiere. Pchh.. Už mi nikdy nevolajte, inak budete mať veľké problémy!"

Uvedomujem si, že nemá význam naliehať, na nikoho. Sama som zvedavá, ako sa celá situácia vyvinie.

...

Keď rodičia auto kupovali, určite im ani vo sne nenapadlo, že sa u nás v garáži nezohreje ani 3 mesiace.


Najväčší dar

12. prosince 2013 v 16:22 | Nina
S námahou som zadržiavala smiech. Adam zúril: "Ako je možné, že ani tieto nesvietia? Choď sa, prosím ťa, pozrieť do krabice, nejaké žiarovky predsa ešte mať musíme. Každý rok kupujem nové a žiadne nevydržia!"
"Možno by si mal konečne kúpiť jedny, ktoré by boli naozaj kvalitné, nie tieto drôtiky na jedno použitie." Nedalo mi to, musela som si rypnúť. Adam však už nevydržal, bol ako rozbehnutý vlak, ktorý nemohlo nič zastaviť. Ibaže by si to tie potvorské žiarovky rozmysleli. A skutočne. Možno sa len vyľakali jeho začínajúceho koncertu.

Narozdiel od tých malých svetielok som ja už bola na Adamove predvianočné nálady zvyknutá . Vlastne, na jeho nálady celkovo. Niekedy ma trápilo vedomie, že sme si naše úlohy v domácnosti vymenili . Ak bolo treba opraviť kvapkajúci kohútik, pokazený mixér či CD-mechaniku v počítači, vždy to skončilo na mojich pleciach. Nikdy som však nemala dôvod niečo Adamovi vyčítať, pretože on mal u nás doma rovnako nezastúpiteľnú úlohu. Všetko organizoval, upravoval, kontroloval, takmer nikdy nebol s ničím spokojný a aj vďaka tomu náš byt vyzeral vždy ako zo škatuľky. Vianoce tak boli pre neho rok čo rok výzvou monumentálneho významu.

Toho roku sme mali stromček v obývačke nasťahovaný už týždeň pred Štedrým dňom a on ho neustále obletoval, premeriaval, tu a tam sa nespokojne mračil, ba dokonca ho so šomraním obchádzal a kmásal vetvičkami.
Užívajúc si opojnú arómu ihličia, ktorá sa miešala v teplom vzduchu spolu s výparmi kuchyne, som nevidela dôvod pýtať sa, kde je problém tentokrát.

V danom momente bolo pre mňa nemožné vnímať súčasne vôňu medu, škorice, lineckých koláčikov a vysmaženého kapra, no vedela som, že by sa mi páčilo, ak by na chvíľu zastal čas. Pozorovala som svojho Drahého pohrúženého do posledných úprav, na tvári mi hral úsmev a v šálke pomaly chladol bylinkový čaj. "Čo máš v tom čajíku zlato, že sa tak usmievaš?" spýtal sa Adam povznesene a tiež sa usmial. "Poď si ku mne sadnúť, len na chvíľku," pozvala som ho k sebe na gauč, "chcem ťa držať za ruku."

Na moje veľké prekvapenie Adam ani slovkom neprotestoval a posadil sa ku mne. Oči mu svietili ako malému dieťaťu rozbaľujúcemu farebné škatuľky pod stromčekom, ruky mal teplé tak veľmi, že sa v nich tie moje priam roztápali. Chvíľu sme sa na seba bez slova pozerali, dlaň v dlani. Zrazu ma pustil. Už už som mu išla vytknúť, že dlho veru neobsedel, no on sa načiahol ku starému gramofónu, do ktorého mi len z recesie napadlo vložiť platňu s vianočnými koledami. Izbou sa rozleteli prvé tóny, cilim bom, cilim bam... Znovu ma chytil za ruku, moju tvár pritiahol k tej svojej a pobozkal ma. Pripadala som si ako pubertiačka, ktorá si nenápadne vymieňa nežné bozky so spolužiakom za dverami jeho izby, zatiaľ čo jeho rodičia sú v domnení, že sa spolu učíme matematiku. Adam akoby vedel, čo v danú chvíľu potrebujem, dokázal pre nás oboch vyčariť atmosféru, po akej sme v prítomnom okamihu najviac bažili. "Chýba nám už len imelo, chrobáčik," povedal naoko sklesnuto, no vedela som, že sa iba snaží úmyselne upozorniť na jednu svoju vlastnosť, ktorú mu z času na čas nešetrne vyhodím na oči. "Ty môj perfekcionista!"

Chvíľa s ním mi dodala toľko energie, že som okamžite pocítila nesmiernu potrebu efektívne ju zúročiť. Moje kroky preto viedli do kuchyne, kde ma ešte čakali drobné záverečné, no o to príjemnejšie povinnosti. Stále som si pospevovala staré vianočné piesne pobehujúc pri tom zo špajze k sporáku a zasa naspäť. Pred piatou hodinou večer bolo všetko dokonale pripravené na Štedrú večeru.

"Adam! Čo tam hľadáš? Hádam sa nechceš pripraviť o príležitosť vidieť zlaté prasiatko!" karhala som ho so šibalským úškrnom. "O 10 minút predsa večeriame."
"Pomôžem ti prestrieť?" ponúkol sa mi horlivo, ja som však nebola ochotná prenechať mu túto dôležitú úlohu. U nás doma bolo zvykom, že štedrovečerný stôl mala na starosti manželka,mama, prípadne dcéry...no jednoducho žiaden chlap! "Možno stolovanie nebude také dokonalé, aké by bolo pod tvojou taktovkou, no svojej role som sa snažila zhostiť najlepšie, ako som len vedela."
"Ale Leni, všetko bude perfektné. Ako každý rok. Nie, tento rok to bude o čosi lepšie!"

Mal pravdu, bude lepšie. Vedela som totiž, že "čosi" naozaj príde. Vlastne ktosi. Chcela som to Adamovi oznámiť dnes.
Počkať, kým si rozbalíme všetky darčeky a potom mu povedať o tom najkrajšom dare, aký si len dokážeme predstaviť. Nenájde ho síce pod stromčekom,zabalený v lesklom papieri a previazaný mašľou. Príde až v lete, no to nič nemení na nesmiernej radosti, ktorú nám obom spôsobí.

"Mám perfektnú manželku!" skonštatoval Adam po večeri. "Môžem to chápať ako komplexnú pochvalu alebo som len taká šikovná kuchárka?"

Oplývala som veľmi dobrou náladou, no vždy mi zahoreli líca, keď som v myšlienkach volila najvhodnejšie slová, prostredníctvom ktorých sa mal Adam dozvedieť o našom Poklade.

"Lenka, počúvaj! Nad niečím som rozmýšľal . Čo keby sme k nám pozvali na budúci rok cez sviatky rodičov? Vianočná párty vo veľkom, čo ty na to?"
"Ja ti nestačím? ",spýtala som sa, hrajúc urazenú. V duchu som sa však tešila z toho, ako mi môj manžel práve úžasne nahral do karát.
"Mohlo mi byť hneď jasné, že si môj nápad vysvetlíš takto, trdielko. Dobre vieš, že len s tebou som najradšej na svete! "

Uvedomila som si, že nadišiel okamih vyjsť s pravdou von, no náhle na mňa doľahol zvláštny pocit .
Akoby som zrazu ani nedokázala vysloviť to, čo by iní radostne vykričali celému svetu. Dneškom sa pre nás všetko zmení. Všetko.

Zhlboka som sa nadýchla: "Zlato, nasledujúce Vianoce už nebudeme sami. A tak ti neviem, starať sa aj o maličké aj o našich, nie je to trochu náročné?" spýtala som sa, túžobne čakajúc na jeho reakciu, pretože s každou sekundou ticha som sa jej viac a viac obávala.

"Maličké?? Vážne mi chceš povedať, že sa môžeme tešiť na bábätko?" Vyskočil,schmatol ma a vystískal, pri tom dával dôkladný pozor na moje bruško. Bola som ako v siedmom nebi, neschopná odpovedať, tak som len jemne prikývla.



Keď Adam zaspal, obliekla som si kabát, natiahla čiapku, rukavice a vyšla som von. Snežilo. Vo svite lámp bolo jasne vidno husté vločky. Otočila som tvár k nebu a nechala drobné chumáčiky snehu dopadať na moju tvár.
"Pane, ďakujem Ti za všetko. Aj za to, čo nás ešte len čaká."