Září 2013

Rýchle jedlo

27. září 2013 v 19:27 V zdravom tele,zdravý duch
Rýchle autá, najrýchlejší optický internet a v neposlednom rade, rýchle občerstvenie. Prišla nová doba, zrýchľuje sa životné tempo a v dôsledku toho sa zdá, že na všetko máme menej času. Dokonca aj na stravovanie sa.

Doslovný preklad anglického -fastfood- je vlastne "rýchle jedlo", čo samo o sebe naozaj neznie veľmi vábne. Pamätám si však na hodinu slovenčiny, niekedy z prvého ročníka na gymnáziu, keď nám pani profesorka vysvetľovala pôvod a význam anglických slov.
"Určite viete, že sme prebrali veľa slov od iných národov, tak napríklad anglický výraz -ham and eggs- v preklade znamená rýchle občerstvenie. Chápete?! HAM-AND- EGGS, to znamená rýchle občerstvenie ! " My sme sa zasmiali, profesorka sa potešila našej dobrej nálade a pokračovala vo výklade. Svojím spôsobom mala aj tak vlastne pravdu.

No vráťme sa späť k podnikom, akými sú McDonalds, KFC, Burger King a mnoho ďalších. Médiá dennodenne prinášajú alarmujúce informácie o produktoch, ktoré sú bežne dostupné u vyššie uvedených výrobcov. Kuracie nugetky s 0% podielom kuracieho mäsa, kalorické burgery bez akejkoľvek nutričnej hodnoty...takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Napriek tomu sa tieto podniky stále tešia vysokej návštevnosti. Niet sa čomu čudovať. Nie všetci si totiž môžu dovoliť zahnať hlad jedlom z reštaurácie, kde len denné menu stojí minimálne 7 eur. Fastfoody sú teda často nielen rýchlejším ale aj ekonomickejším riešením. Ak tam zablúdite zopárkrát do roka, nič hrozné sa nedeje. Horšie je to so "stálymi zákazníkmi", ktorí len čo otvoria dvere, dostanú na umelohmotnej tácke naservírované "jedlo", pretože obsluha už dôverne pozná ich chúťky. Neviem ,čo je smutnejšie. Či pohľad na zaobleného pána pri pulte, jeho nadúvajúce sa líčiská pri prežúvaní stravy z mastnej ponuky alebo vtieravé reklamy fastfoodových podnikov v médiách (niežeby iné reklamy neboli vtieravé).

Myslím si však, že každý jeden stravník v spomínaných zariadeniach si je vedomý toho, do akej miery sú ponúkané jedlá (ne)vhodné na konzumáciu. Ľudia vážiaci si svoje zdravie si po odchode z domu radšej zoberú malú a zdravú desiatu, len aby neboli nútení zakotviť v jednom z fastfoodov. Alebo si z času na čas dovolia obed či večeru v reštaurácii, kde obsluhujúci personál nenosí na hlavách červené šiltovky.

Dedinský sen

21. září 2013 v 19:34 Zo života
Človek je od prírody tvor prispôsobivý. Zvykne si, aj keď možno s frfľaním, na zmeny v práci, na nových kolegov, na akési čudné usporiadanie nábytku po zásahu aktívneho partnera či partnerky.
Rovnako si dokáže zvyknúť aj na zmenu prostredia.

Napriek cennej schopnosti všetkých živočíchov, aklimatizovať sa v novom prostredí, bývajú sťahovanie sa a povinnosti s tým spojené často ťažkým orieškom. Niet sa čomu čudovať.

Ľudia vyrastajúci v ruchu veľkomesta sú pod vplyvom nových životných udalostí a zvratov neraz nútení presťahovať sa na malebné, no tiché predmestie, či dokonca na vidiek. Boli zvyknutí na hlučný nočný život, preplnené ulice a množstvo vyblýskaných obchodných centier, teraz sa však dívajú z okna na malé námestie kdesi v bohom zabudnutej štvrti. Všade je príšerné ticho a oni zrazu nadobudnú pocit, že sem nepatria.

Rovnako sa musí cítiť človek, telom aj srdcom vidiečan, vo veľkom meste. Hustá premávka, ľudia hľadiaci do zeme, neustále vrážajúci jeden do druhého, bez ospravedlnenia, bez úsmevu.

Každá zmena však chce len čas. Množstvo času závisí od pružnosti konkrétneho človeka, od jeho ochoty vzdať sa doterajších výhod a prijať tie nové. Problém môže nastať, ak si daný jedinec nie je ochotný pripustiť, že nové prostredie pre neho môže predstavovať kladnú zmenu. V tomto prípade však nie je chyba v prostredí, ale v človeku.

Dovolím si jeden vyslovene subjektívny názor. Podľa mňa sa totiž doteraz najlepšie podarilo zobraziť túto problematiku režisérovi Františkovi Filipovi v seriáli zo sedemdesiatych rokov, Chalupáři (stojí za zhliadutie). Revízor vo výslužbe, pán Huml, žije v malom pražskom bytíku spolu so svojou dcérou, zaťom a mladým vnukom. Rodina však už má po krk jeho neurotických výstupov, preto mu pomerne prefíkaným spôsobom vnuknú nápad o kúpe chalupy v dedinke "Třešňová" (v reáli je názov dedinky tiež spojený s ovocím, len o čosi trpkejším, Višňová). Tento nápad pána Humla nadchne, chalupu kúpi a ako bonus k nej dostane aj nájomníka. Zo začiatku si dvaja páni pestujúci celkom rozdielny spôsob života vôbec nevychádzajú, všetko sa však časom zmení a pán Huml spoznáva čaro vidieka.

Možno mi je tento seriál sympatický práve preto, že som vyrastala v malej dedinke a možno je to tým, ako upokojujúco na mňa pôsobí po namáhavom dni.
Je tiež pravdou, že seriál skôr manifestuje, aký nádherný môže byť život na vidieku.
Nájsť domov v jednom z bytov v centre mesta má predsa tiež nezanedbateľné výhody, preto je naozaj na každom z nás, pre aké prostredie sa rozhodneme. Ak nás netlačia existenčné, rodinné alebo iné dôvody, máme možnosť výberu.

Obrázok zo spomínaného seriálu, Huml (Jiří Sovák) rybárči v Třešňovej.