V Paríži, na bulvár Champs-Élysées sa zniesol súmrak...

6. ledna 2016 v 18:34 | Nina |  Zo života
Často navrhoval, aby si spolu vyrazili za novými zážitkami, a tak ho chcela prekvapiť. Výlet do Paríža plánovala tajne, no keď už v rukách držala letenky, len veľmi neochotne premáhala nutkanie vziať jeho tvár do dlaní a nadšene vykríknuť. Zakaždým sa však ovládla, mal to byť predsa vianočný darček.

V odletovej hale bolo napriek pokročilej hodine stále rušno. "Môžem vidieť vašu príručnú batožinu, prosím?" spýtal sa mladík z bezpečnostnej služby. "Nech sa páči," odvetila, "všetky žiletky a iné ostré predmety som radšej nechala doma." Muž v uniforme si ju podozrievavo premeral. Ihneď oľutovala svoju hlúpu poznámku a už len vyčkávala, kedy sa bude môcť pohodlne usadiť na svoje miesto v predraženej prvej triede. Do mobilu si včera stiahla všetky známe francúzske šansóny: "Pre rýchlejšiu aklimatizáciu," tvrdila sestre.

Na Letisku Charlesa de Gaulla chvíľu čakala na voľný taxík. "Kam to bude, madam?" spýtal sa šofér. "Za romantikou," odvetila trochu arogantne v snahe vyhnúť sa očnému kontaktu.

Prospekty cestovnej kancelárie neklamali. Metropola Francúzska bola naozaj čarovná. Pod čerstvou snehovou pokrývkou možno ešte o čosi viac. Kráčajúc po chodníku na Champs-Élsysées si všímala mnohé zaľúbené pohľady, ktorými sa častovali okoloidúce páry. Tvár jej nakrátko zažiarila v úprimnom úsmeve, do očí sa vrátila iskra. Vysnívaný výlet prebiehal takmer presne podľa jej predstáv.

Inokedy s radosťou obracala tvár k slnku, nech jej lúčmi poláska líca, no teraz sa nevedela dočkať, kedy zapadne za horizont. Tešila sa na šero, aby vo svite lámp mohla pozorovať chuchvalce snehu spájajúce nebo so zemou. Atmosféra toho miesta bola romantikou pretkaná tak pevne, že by sa ňou nechal opantať azda i ten najväčší cynik. Možno aj on. Hlavu zodvihla k nebu. Chcela sa uistiť, či má znášajúci sa súmrak dostatočnú moc, aby skryl jej smútok. Rozplakala sa.

Plakala prvýkrát po dlhom čase a nebolo to kvôli nemu. Niekde v kútiku duše po celý čas tušila, že pre ňu nebol ten pravý. On vlastne vôbec nebol pre ňu. Nesprával sa k nej tak, ako by si to zaslúžila. Nikdy neocenil smiech, ktorým odmeňovala jeho pokusy o vtip, ba i jej čas bral ako samozrejmosť.

Všetci ju od neho odhovárali, radili jej, hrozili, a predsa si nedala povedať. Bola presvedčená, že práve ona dokáže oklamať systém a učaruje chlapovi, ktorý ich puto zavrhol skôr, než ho začali rozvíjať. Varoval ju, vraj už pred ich prvým stretnutím bol pevne rozhodnutý nedať jej šancu. Za žiadnu cenu. V hlave mal inú, ona mu mala len spríjemniť zabúdanie. No potom prišli chvíle, keď spolu vymýšľali ako malé deti, bozkávali sa sťa najnevinnejší zaľúbenci a na budúcnosť pozerali rovnakou optikou. Tie momenty mali zrejme rovnaký účinok ako lobotómia, okamžite zablokovali všetky varovné signály. Ostalo len teplo jeho objatia a vôňa v posteľných obliečkach.



Hľadajúc vreckovku sa posadila na lavičku. Nie, nebola to lavička pred jej bytom, kde ich vzťah prežil toľko malých smrtí. Tento kus dreva nemohol rozumieť jej žiaľu. Ani o to nestála. Musela navštíviť najromantickejšie mesto planéty, aby si uvedomila, aká bola hlúpa. Rok mu nevedomky pomáhala hojiť zlomené srdce. Zabudla však chrániť to svoje. On teraz na revanš nezneužil tú druhú letenku. Odmenil ju samotou, lebo ju potrebovala.
Vstala, oprášila si kabát a čiapku stiahla hlbšie do čela. S pocitom, že na studenej parížskej lavičke nechala všetku ťažobu, zamierila k Napoleonovmu víťaznému oblúku. Tiež zvíťazila, sama nad sebou. Konečne je voľná.
 

Kam dál

Reklama